Iste, z času na čas niekoho stretne na ulici. Jeden druhého sa opýta "Ako sa máš?", povedia si, čo o sebe približne aj tak vedia a zase sa rozídu. Ešte ostalo pár ľudí z tých, ktorí šli autobusom, z nich iste občas niekoho navštívi. Ale aj to budú len také príležitostné dotyky. Človek, ktorý sa ničím nezaoberá, má v sebe len prázdno, nič ho netrápi, len to, že sa trápi so sebou a nevie, čo si so sebou počať; s niekým takým bude ťažko viesť živý, aj keď hoci len celkom nezáväzný rozhovor o všetkom možnom. Ešte kým za inými ľuďmi chodil so Zorou, to bolo iné, ona mala v sebe bezprostrednosť, ktorá jemu chýbala, ľudia s ňou boli radi, lebo sa vedela zamerať na druhých, zaoberať sa nimi, on aj predtým proti svojej vôli vnucoval druhým istý odstup a čoraz viac sa z neho stával málovravný ťarbák.
/Ján Rozner, Sedem dní do pohrebu/